Pamiatky

Obec Rúbaň bola už od svojho vzniku pod vplyvom kláštora rádu sv. Beňadika. Benediktínov začiatkom 16. stor. vymenili premonštráti. Rod Újfalussyovcov sa síce prikláňal ku kalvínskej cirkvi, od 2. Polovice 16. Stor. do konca 17. Stor. tu bola kalvínska farnosť, ale na podnet zemepána Imricha Akácsa zanikla a pod vplyvom kolonistov sa tu rozšírila katolícka viera. Rúbaň od r. 1397 je fíliou rímskokatolíckej farnosti v Dubníku. Dnes 99% občanov Rúbane vyznáva katolícku vieru. Románsky kostol v obci stál pravdepodobne už na konci 13. Stor. a r. 1561 bol opustený. V tom čase bol vo vlastníctve kalvínov a späť do majetku katolíkov sa dostal na konci 17. Stor. V polovici 18. Stor. bol tento románsky kostol prestavaný a rozšírený v neskorobarokovm slohu. Pri veľkom požiari v obci r. 1890 vyhorel a ostali iba časti múrov. R. 1908 sa na pôvodných základoch začalo so stavbou nového neorománskeho rímskokatolíckeho kostola sv. Imricha. Je to jednoloďová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria, prístavanou sakristiou a predstavanou vežou. Na chráme sú hladké fasády, okná s polkruhovým zakončením, s nadokennou a podokennou rímsou, na hlavnej štítovej fasáde sú aj lizény. Celú stavbu podopiera rad oporných pilierov. Lizénové rámy členia predstavanú vežu, ukončenú ihlancovou strechou. Severný vstup do kostola je dnes zamurovaný, je tu pekný portál zakončený trojuholníkovým tympanónom. Vchod do objektu je cez vežovú časť, v ktorej je aj vstupná predsieň. Kostol je zaklenutý valenou klenbou, na ktorej je secco zázračného rozmnoženia chleba z r. 1967 od amatérskeho maliara Štefana Peticu, iluzívne secca a nástenné maľby sv. Štefana, sv. Imricha nad chórom, sú od Pavla Miskolczyho z r. 1979. Fresco Poslednej večere z r. 1967 na víťaznom oblúku je dielom maliarky Márie Chmeliarovej. Pôvodný chór bol r. 1967 zväčšený do dnešnej rozlohy. Namiesto hlavného oltára je dnes drevený kríž z r. 1967, ktorý vyhotovil Imrich Seszták, korpus je starší a pochádza z Čiech. Závesný barokový obraz Modliaceho sa sv. Imricha z 18. stor. pochádza z hlavného oltára z 19. Stor. Bočný oltár Ježišovho srdca doniesla rodina Pristyákovcov r. 1913 z Viedne. Anton Pristyák bol aj hlavným finančným sponzorom stavby nového kostola. Na oltári je olejomaľba Panny Márie a sv. Jozefa. S dieťaťom, v dolnej časti sú plastiky anjelov. Krstiteľnica z červeného mramoru z Piszky a medené veko dal vyhotoviť horár Jozef Kovács a 31.3.1943 ju daroval kostolu. 14 sadrových reliéfov Krížovej cesty pochádza z r. 1954. Sochy sv. Jozefa a sv. Antona kúpil v r. 1908 Anton Pristyák, sochy Panny Márie s dieťaťom a sv. Terézie pochádzajú z r. 1949. Najvzácnejšia pamiatka kostola je baroková polychrómová socha Piety z 18. Stor. a v 19. Stor. bola sem donesená zo Šaštína. Na stene lode je pamätná tabuľa obetiam I. svetovej vojny z r. 1928 od M. Fellnera z Nových Zámkov, oproti nej je pamätná tabuľa obetiam II. svetovej vojny z r. 1976 od Vojtecha Szlamu z Dubníka. Obe tabule sú z čierneho mramoru. Rokokové lavice sú z začiatku 2. Polovice 18. stor. a boli sem prinesené v druhej polovici 19. Storočia zo starého levického kostola. Na chóre je organ asi z 80. Rokov 19. stor. od majstrov Riegerovcov z Viedne, r. 1931 ho vyladil organár Fattinger. Na vonkajšej fasáde kostola medzi dvoma opornými piliermi bola r. 1967 vystavaná maketa Lurdskej jaskyne so sochou Panny Márie. V jednej z budov charitatívneho domova bola r. 1987 zriadená kaplnka. Jej zariadenie – sv. Trojicu, Ukrižovaného, Ducha svätého, svätého Otca, oltárnu sviatosť, mozaiku s plechovým reliéfom Panny Márie, 14 zastavení Krížovej cesty maľovaných na okenných sklách a aj ostatné vnútorné zariadenie – navrhol a čiastočne vyhotovil akademický maliar XXXX Petráš z Prievidze. Nad vchodom do kaplnky je malá zvonička železnej konštrukcie, ktorú tiež navrhol XXXX Petráš. Pôvodná kaplnka domova bola vo veľkej sále kaštieľa

Kaštieľ z 2. Polovice 18. stor. v klasicistickom slohu postavila pravdepodobne rodina Horváthyovcov (z Disznósu). R. 1830 budovu prestavala rodina Jankovichovcov. R. 1887 nový majiteľ panstva Július Steiger dal budovu prestavať v neoklasicistickom slohu do dnešnej podoby. Okolo r. 1910 panstvo s kaštieľom kúpil budapeštiansky bankár dr. Filip Weisz. Jeho vnučku si vzal za manželku gróf Aladár Zichy (zo Surdu), ktorý panstvo vlastnil až do r. 1945. Potom tu boli sklady UNRY, neskôr detský domov. Od r. 1960 je tu charitatívny domov. Hoci bol kaštieľ viackrát opravovaný, dnes je prázdny a je v zlom stave. Je to prízemná budova obdľžníkového pôdorysu, spojená krátkou chodbou so susednou, voľne stojacou budovou štvorcového pôdorysu, ktorú využíval personál panstva. V strede hlavnej fasády je stľpový portikus zakončený trojuholníkovým tympanónom. Na nádvornej fasáde je arkádový portikus, krytý baňou. V strede jehovýchodnej fasády je zabudovaná štvorcová veža. Fasády sú členené bosovanými lizénami a obdľžnikovými oknami v šambránach, podokennou rímsou a klenákom. Na nárožiach dvorovej fasády sú polkruhové rizality. Miestnosti kaštieľa majú rovné stropy a  ú za sebou po stranách ústrednej chodby. V jednej miestnosti sa zachoval kozub z čierneho mramoru s bohatou reliéfnou výzdobou. Oproti dvorovej fasáde sa zachovala pôvodná budova s bytmi služobníctva. Sú v nej tri vstupné vyrezávané verandy a na severnej fasáde je vodárenská veža.

Kúria Imricha Akácsa bola postavená na konci 17. stor. čiastočne asi zo stavebného materiálu z újfalussyovskej kúrie, ktorá stávala v blízkosti kostola. Pravdopodobne v polovici 18. stor. získala budovu rodina Szalayovcovcov, ktorí kúriu neskôr prestavali v klasicistickom slohu. V 1. Polovici 19. stor. sa do ich rodiny priženil Jozef Vargha, za manželku si vzal Teréziu Szalayovú (1798-1855). Na konci 19. stor. sa do rodiny Varghových priženili Pristyák Anton, ktorí neskôr začali používať zložené priezvisko Sándor- Vargha. Posledným majiteľom kúrie bol dr. Koloman Aranyossy, jeho manželka Emma Sándorová-Varghová (1864-1949) a Alžbeta Sándorová (žili tu do r. 1949). Potom sa v kúrii úsídila správa miestneho ŠM a JRD, neskôr tu bolo aj sídlo kultúrneho domu. R. 1968 bola kúria nešetrne prestavaná a zbavená temer všetkých architektonických detailov (v dvorovej časti bolo pristavené kolmé krídlo). Kúria dovtedy mala obdľžnikový pôdorys. Fasády prízemnej stavby kedysi členili lizénové rámy a okná boli v jednoduchých šambránach.

Oproti starému cintorínu bol parný mlyn, ktorý postavil Fridrich Böttger. On bol prvým majiteľom, po ňom sa mlyn dostal do majetku Františka Gubányiho. Na konci 19. stor. majer kúpila rodina Jókaiovcov, ktorá ho na začiatku 20. stor. vydala do prenájmu Nürnbergerovcom. Majer viedla pani Nürnbergerová, jej manžel Jozef bol železničiar. Po r. 1951 majer prpadol miestnemu JRD. Súčasťou majera je kúria z konca 19. stor. s pôdorysom v tvare T s trojosovou hlavnou fasádou, ktorú členia obdľnikové okná s podokennou rímsou v ušnicových sambránach. Vo dvorovej časti kúrie je vstupná drevená veranda s došteným trojuholníkovým štítom. Kúria je dnes prázdna. V polovici 18. stor. získali majetkové diely v Rúbani Ordódyovci, ktorí si v miestach dnešného malého námestia postavili majer s kúriou. Okrem kúrie bol v prednej časti dom, vzadu kancelárie, maštale a sklady. Na konci 19. stor. kúpil dvor Július Steiger, a okolo r. 1910 Filip Weisz, ktorý ho však dal do prenájmu Ödönovi Honigovi. Tento nový správca sa o majetok nestaral, a preto dvor schátral, až napokon pripadol Aladárovi Zichymu. Po r. 1945 kúriu zbúrali a dvor zanikol.